Tvorbu Petra Kollára spoznávam cez cyklus Divoká voda. Grafické práce sú detailné a precízne. Ponáram sa do nich ako postava na grafikách. Vlnenie vody vychádza z obrazu a rezonuje mojím telom. Vnímam variácie.
Vzorec ponoru obsadil môj pohľad a nejaký čas som naň citlivá kamkoľvek sa pohnem. Vidím ho na ulici,
počujem v rozhovoroch.
Vystupovanie z obrazu sa ešte viac prejavuje v cykle Rooms. Vstupujem doňho. Pozorujem siluety postáv
zachytené v určitých príznačných situáciách, sú doslova vystrihnuté a zasadené do štylizovaných interiérov
alebo do abstraktného priestoru. Tieto miestnosti a izby čítam ako univerzálne miesta. Miesta bytia. Miesta
emocionálneho rozpoloženia, situácie vzťahov a stavov mysle.
Ústredným motívom projektu Rooms sú ľudské postavy uzavreté v priestore. Venujú sa bežným každodenným
činnostiam ako je osobná hygiena, príprava jedla, starostlivosť o deti, alebo sa len zastavili v zamyslení. Figúry
predstavujú oddychujuce telá, čakajúce bytosti, premýšľajúcich ľudí. Introvertné chvíle. Ponorenia do seba.
Miestnosti ich uzatvorili a zastavili. Ľudia z Rooms sa zdajú byť skôr pasívni, než by sa pustili to nejakej akcie.
Vnútorne sú však aktívni, reflektujú svoje situácie. Nachádzajú sa vo svojich vlastných vnútorných priestoroch.
Vnútorných krajinách. Možno práve o týchto priestoroch je projekt Rooms. Nie o tých vonkajších, ktoré nás
obklopujú, ale o tých bytostných, ktoré nás určujú. Čo si v nich však počať, keď sú v nich postavy uzavreté nie
celkom dobrovoľne? Prichádza čas na pozorovanie. Pozorovanie aktuálnej situácie, svojich pocitov, vlastnej
minulosti, pozorovanie krajiny za oknom ale aj seba navzájom. Vnútorné priestory prinášajú riziko izolácie
a zacyklenia sa vo svojich myšlienkach, ale umožňujú nadviazať opätovný kontakt so sebou samým. Dovoľujú
tiež prepojenie s prostredím v diaľke, ktoré postavy sledujú cez okno. Nemajú na túto krajinu fyzický dosah, ale
tento pohľad ich určite ovplyvňuje. Tak ako obraz krajiny alebo mestského prostredia za oknom detskej izby,
ktorý sme do seba vstrebávali celé roky. Vytvoril sa medzi nami určitý vzťah.
Postavy sú okrem vonkajšieho prostredia prepojené aj s ďalšími postavami v priestore. Autor prostredníctvom
ich rôznych konštelácií skúma medziľudské vzťahy. Mnohé pôsobia dôverne a uvoľnene. Kombinuje ich
navzájom, dosádza do rôznych súvislostí. Postavy sú konfrontované často aj sami so sebou v inom časovom
úseku či v inom psychickom rozpoložení. Je to teda aj o reflexii v čase a interakciách s minulosťou. Ako spomína
sám autor: “Je to skladačka útržkov mojich spomienok, zábleskov udalostí, zachytených momentov zamyslenia,
poskladaných do nových obrazov, ktoré sa snažia komplexnejšie uchopiť realitu, ktorú žijeme a odhaliť hlbšie
vrstvy.¨
“Spoznať niekoho vizuálne znamená urobiť danú osobu našou súčasťou, naším majetkom, akoby osoba,
ktorej obraz vidíme, vstupovala do tela tej druhej cez okno jej očí a prestávala viesť samostatný život.¨(1)
Vo všetkých priestoroch sú prítomné okná. Aj keď sa postavy do nich nepozerajú priamo, vnímajú priestor
za nimi. Sú to portály, výhľady ďalej, úniky von z vlastnej konkrétnej situácie. Horizonty budúcnosti ale aj plátno
pre zrkadlenie vnútorného rozpoloženia človeka. Okná tvoria vrstvy priestorov - interiéru a exteriéru, blízkosti
a vzdialenosti, bezprostrednosti a nedosiahnuteľnosti, reality a fikcie. Vnímam v nich túžbu po prekonávaní
vzdialenosti. Túžbu po prekračovaní hraníc medzi videným a mysleným, fyzickým a psychickým.
Tým, že okná tvoria značnú časť pozadia, “sa postavy dostávajú do protisvetla a vytvárajú kontrastné siluety.
Svetlo preniká do interiérov a jemne osvetľuje predmety, šaty a vlasy, ale neukazuje nám výrazy v tvárach ľudí.
Ich pocity zostávajú skryté za maskou siluety. Táto anonymita ponúka divákovi možnosť stotožniť sa s postavou,
ponoriť sa do jej myslenia,¨ opisuje autor. Konkrétne myšlienky a témy si teda do postáv projektujeme my -
pozorovatelia výstavy. Sú to témy izolácie, slobody, sebarealizácie, rodičovstva, starostlivosti, telesnosti alebo
sociálnej komunikácie alebo iné? Výjavy cyklu zachytávajú postavy v konkrétnych každodenných situáciách.
Zobrazujú a symbolizujú však konfrontáciu túžob a obmedzení, ktoré v priebehu života všetci opakovane riešime
v rôznych oblastiach.
“Tým, že obraz spájame s pôvodným zdrojom jeho intencionality, sme presvedčení, že zachraňujeme jeho
jediný “skutočný¨ význam; toto je však aspoň čiastočne motivované našou túžbou čítať v umeleckom diele
a prostredníctvom neho subjekt: dešifrovať telo v obraze alebo obraz v tele. Sme nútení stotožňovať telo
(a teda aj vlastné Ja) s tým, s kým vieme identifikovať sami seba, na koho vieme projektovať svoje
najvnútornejšie túžby.¨ (2)
Postavy aj interiéry v cykle Rooms vychádzajú zo skutočných situácií, ktoré Kollár pozoroval a fotil v priebehu
osemnástich rokov. Z množstva záberov vybral preňho signifikantné, dekonštruuje ich na fragmenty, ktoré následne skladá do novej mozaiky a vytvára z nich novú obrazovú realitu. Nie fantazijnú, ale takú, ktorá má
vyjadriť to, čo je skryté pod povrchom. Jednu rovinu projektu tvoria vzťahy medzi ľuďmi, druhú okná
a konfrontácia s vonkajším prostredím. Tretiu rovinu predstavuje konfrontácia s predošlými dielami a cyklami
autora z nefigurálneho obdobia, ktoré sa objavujú za rámami okien. Vytvára tak vlastný komplexný svet.
Táto komplexnosť sa skladá z vrstiev, s ktorými projekt Rooms zámerne pracuje. Vrstevnie štruktúr, motívov,
farieb a matríc sa objavuje v technike a spôsobe uvažovania autora. Vrstvy vytvárajú hĺbku aj priestor pre diváka
a jeho intuíciu. Vrstvením a tlačou vzniká v dielach aj určitá náhoda, nové súvislosti. Má to dynamiku rastu,
postupne sa to rozvetvuje. Vrstvením tiež nastáva určitý posun. Pohyb. V samotnej technike aj pri čítaní obrazu.
Vrstvy nám umožňujú pohybovať sa medzi nimi. Nemusíme obsiahnuť všetko. Vyberáme si z nich, čo k nám
prehovára.
Peter Kollár pracuje s materiálom lina a technikou monotypie trpezlivo a experimentálne. Za dielami je obšírne
hľadanie, testovanie, generovanie verzií. Autor sa téme poctivo venuje, projekt mu pod rukami narastá a neustále
sa vyvíja. Inšpirujú ho konkrétne materiály, ich možnosti, opätovné použitie aj prípadné chybné výtlačky. Materiál
lina mu umožňuje pracovať s ním slobodne, vyrezávať ho a skladať. Lino je fyzické a tvárne. Ručný spôsob
tlačenia vnáša do výstupu až polomaliarsky charakter. Zaujalo ma, ako autor pri procese tvorby člení plochy tela
na viaceré časti, ktoré následne tlačí rozličnou intenzitou. Vysvetľuje to tým, že človek sa skladá z rôznych
odtieňov a častí. Táto fragmentácia dostáva telo ešte viac do priestoru.
Napriek tomu, že projekt primárne tlmočí tému uzavretia v interiéroch, vnímam v ňom zároveň vychádzanie von.
Vystrihovanie matríc a ich posúvanie pri procese tvorby prinieslo určitú voľnosť aj do výsledného tvaru.
Postavy boli zasadené do rámu, ale súčasne naznačujú aj opačný pohyb, ktorým vychádzajú z neho von.
Téma uzavretosti a izolácie preto nepôsobí klaustrofobicky alebo bezvýchodiskovo, ale vzdušne a reflektujúco.
Je tam prítomný pohyb. Vykročenie.
Pri písaní textu, pohybujúc sa medzi náhľadmi diel a rozhovorom s autorom, sa mi ponúkol jeden obraz. Jedna
súvislosť. Autor sa po štúdiu grafiky v jej tvorbe a prezentácii na čas odmlčal a niekoľko rokov sa venoval
fotografii. Nebolo toto fotografické obdobie pomyselným interiérom, v ktorom bol autor “uzatvorený¨ ako jeho
postavy? Nespustilo v ňom práve toto obdobie nenápadné procesy, ktorých výsledky pozorujeme aj dnes na
vystavených grafických dielach? Obdobia ticha a čakania nemusia byť strateným časom. Formuluje a rodí sa
v nich niečo nové. Preskladávajú sa súvislosti a priority. Menia sa naše prístupy. Naše vnútro sa defragmentuje
ako plný a preťažený harddisk. Novú energiu a chuť, ktoré z dopriatia si vnútorného priestoru môžu vzísť, je
podľa mňa vidieť aj v tvorbe Petra Kollára.
Na výstave v multimediálnom priestore pre súčasnú kultúru Nástupište 1-12 môžeme vidieť samostatné figúry
nalepené na skle výkladu. Za nimi je v druhom pláne nainštalovaných sedem veľkoformátových plátien, ktoré
tvoria súvislý pás. Tvoria dve vrstvy reality, ktorú dopĺňame my, návštevníci galérie. Pohybujeme sa pred nimi
a medzi nimi. Vytvárame ďalšie vrstvy komplexného obrazu. Naše kráčanie priestorom dáva do pohybu
aj statické situety. Splývame v jeden celok. Medzi pozorovateľmi a pozorovanými nie je rozdiel.
Na záver by som ešte rada zdôraznila opakujúci sa motív vystaveného cyklu. Autor sa v ňom intenzívne zaoberá
medziľudskými vzťahmi a spoločenskou prepojenosťou. Akoby tušil alebo vedel, že pre ľudí ako sociálne bytosti
sú druhí ľudia životným prostredím. Navzájom sme si bezpečím alebo ohrozením. Tak ako autor uzavrel jednu
svoju postavu z krajiny do interiéru a naznačil, že tomu, pred čím vnútorne uteká, neujde, tak aj my sme dnes
postavení pred spoločenské výzvy, ktorým čelíme a ktoré potrebujeme medzi sebou riešiť. Ktovie, možno
potrebujeme ako postavy z Rooms najprv (spolu) mlčať a reflektovať, aby sme sa neskôr vedeli spolu rozprávať.
Projekt pre mňa prináša ešte jednu silnú výpoveď o vnútorných priestoroch, ktoré v sebe nosíme. A to, že sú
silnejšie a väčšie, ako tie fyzické. Expandujú zvnútra von a pokračujú ďalej. Prajem všetkým návštevníkom
výstavy, aby v nich rástla túžba prekonávať vzdialenosti. Aby v nich projekt Rooms kultivoval ich vlastné vnútorné
krajiny a aby nimi premieňali svet okolo seba.
_________________________________________
(2) Tamtiež, s.302
(1) NELSON, R.S., STIFF, R.: Kritické pojmy dejín umenia, SLOVART 2004, s. 377
Mária Piatriková, kurátorka
Bratislava, 14.4.2024
