IDÚ
Osem výnimočných umelcov z troch krajín sa stretlo v projekte anglických hudobníkov Eddieho Stevensa a Alastaira McNeilla. Experimentálnu audio-vizuálnu performance „IDÚ“, vychádzajúcu z úvodnej skladby pripravovaného albumu Jany Kirschner Moruša Čierna, uvedie Nástupište 1-12 v Topoľčanoch.
IDÚ
EDDIE STEVENS / uk
ALASTAIR MCNEILL / uk
JANA KIRSCHNER / sk
JOZEF LUPTÁK / sk
BRANISLAV DUGOVIČ / sk
MARCEL COMENDANT / sk
RADEK KRAMPL / cz
projekcia
ONDŘEJ ŠEVČÍK / cz
art direction
EDDIE STEVENS ALASTAIR MCNEILL
Anglický klavirista, hudobný skladateľ a producent Eddie Stevens je na slovenskej hudobnej scéne viac ako doma. Umelec, ktorý si vyslúžil uznanie početnými spoluprácami so slávnymi anglickými skupinami Freak Power, Moloko či Zero 7, už produkoval na Slovensku album Menšina skupiny Para a albumy Krajina Rovina a Moruša Biela speváčky Jany Kirschner. Práve úvodná pieseň z jej očakávaného albumu Moruša Čierna sa stala východiskovým bodom umeleckého projektu „IDÚ“.
Projekt, ktorý Stevens pripravil v spolupráci s britským umelcom Alastairom McNeillom, má pritom oveľa bližšie k experimentálnu umeniu a sound artu než k populárnej hudbe, v ktorej je doma Stevensova partnerka Kirschner. K spolupráci autori okrem samotnej speváčky prizvali i ďalších piatich umelcov zo Slovenska a Čiech. Návštevníci topoľčianskeho Nástupišťa 1-12 sa tak vo štvrtok 2. októbra o 20:00 môžu tešiť i na vynikajúcich slovenských hudobníkov Jozefa Luptáka (violončelo) a Marcela Comendanta (cimbal), klarinetistu Branislava Dugoviča, či na jedného z najlepších českých jazzových hudobníkov, Radka Krampla. Medzinárodnú zostavu svojimi projekciami doplní český vizuálny umelec Ondřej Ševčík.
Netradičný industriálny priestor podchodu, v ktorom sídli Nástupišti 1-12, však nie je len miestom, kde autori svoj projekt predstavia divákom. Naopak, je pevnou a neoddeliteľnou súčasťou samotnej performance. Stevens a McNeill dôsledne skúmajú akustické vlastnosti priestoru. Neboja sa pritom použiť aj zvukové nahrávky ľudí prechádzajúcich priestorom, či priľahlými stanicami ako aj priestoru ako takého. Tie sa počas predstavenia miesia s hypnotickými vyhrávkami akustických nástrojov, elektronickými zvukmi a Kirschnerovej vokálmi. V rukách skúsených hudobníkov sa pieseň mení na živý organizmus, ktorý ako popínavá rastlina pomaly a postupne obrastá steny socialistickej architektúry. Vo svetle blikajúcich analógových obrazoviek sa betónový podchod a zvuk stávajú neoddeliteľnými súčasťami mohutnej organickej štruktúry, ktorá diváka vťahuje hlboko do svojho vnútra.
„Idú“ nie je ďalšou „obyčajnou“ piesňou Jany Kirschner. Sama o nej vraví ako o pravdepodobne najodvážnejšej veci, čo vo svojom živote urobila. Rovnako „IDÚ“ Eddieho Stevensa a Alastaira McNeilla nie je ďalší „obyčajný“ koncert. Nie je to totiž vôbec koncert. „IDÚ“ je kompaktné, hĺbavé, jedinečné a neopakovateľné site specific umelecké dielo, ktoré si netreba nechať ujsť.
