SEDIMENTATIONPriestor Nástupišťa je charakteristický svojou funkčnou a časovou neurčitosťou. Nie je jasné, či je to verejné nástupište otvorené všeobecnému neexkluzívnemu užívaniu, alebo súkromná galéria, ktorá definuje verejnosti kedy do nej vstupovať a akým spôsobom v nej byť. Vstupuje cestujúci do exteriéru nástupišťa, alebo divák do interiéru galérie? Ako nástupište plní priestor úlohu dynamickej tranzitnej zóny pre cestujúcich, je miestom prechodu či dočasného zdržania sa. Svojou funkciou však nenabáda k žiadnej imaginácii alebo odlišnostiam a spôsobom zažívania. Nie je nositeľom kolektívnej pamäte, nevytvára žiadny identifikovateľný sentiment. Stáva sa takzvaným ne-miestom.Prítomnosť galérie je však v istej funkčnej opozícii voči nástupišťu, mení jeho charakter a vytvára novú rolu – diváka. Otvára možnosť pre iné užívanie a zažívanie priestoru, dáva dôvod k zotrvaniu. Preto je miestom s potenciálom pre vznik a formovanie individuálnych zážitkov, identít, asociácii a v konečnom dôsledku identifikovateľnej kolektívnej pamäte. Cestujúci je nahradený divákom, ktorý túto skúsenosť reprodukuje a distribuuje.Séria Jurajových site-specific objektov túto neurčitosť intervenuje cez moment okamžitej interakcie s divákom. Autor nereaguje len na samotnú architektúru a geometriu nástupišťa, ale vychádza aj z jeho funkčnej ambivalentnosti a kontrastu. Diela priestorom dynamicky prechádzajú, sú v pohybe a stávajú sa tak akýmsi cestujúcim. Preto sa nedajú jasne uchopiť, definuje ich skôr dočasnosť a efemérnosť. Na druhej strane, ich forma a materiál ich predurčujú ku kontrastu voči tranzitnému charakteru nástupišťa, ktorému dominuje práve pohyb, premena a nestálosť. Buď existujú ako surové, statické a ohraničené monumenty, alebo ako reliéfy symbolizujúce proces, tvárnosť v čase. Nachádzajú za v ukončenom procese dopadnutia do konkrétnej polohy, v ktorej sú ukotvené a definované. Zároveň však pôsobia mimo čas, ako monolity antickej minulosti, alebo relikty nikdy nezažitej a zašlej budúcnosti. No nestávajú sa artefaktom, nereprezentujú žiadnu konkrétnu spoločenskú dobu alebo jej materiálnu symboliku. Akákoľvek spoločenská relevancia sa formuje vždy a jedine prostredníctvom diváka/cestujúceho. Takmer nútené spomalenie v priestore, ktorý je definovaný pohybom, je pre Juraja kľúčové. Nejde len o priestor určený jeho materiálnou štruktúrou, ale aj o nemateriálne sociálne interakcie. Tie sa v kontexte pre-medializovanej informačnej saturácie stávajú maximálne intenzívne. Častokrát rýchlejšie ako vnímateľný okamih jednotlivca. Plynutie je rýchlejšie ako moment, je v ňom možné pozastaviť sa?Kurátor: Róbert RepkaČinnosť projektu Nástupište 1-12 podporil z verejných zdrojov Fond na podporu umenia.
