Nadväzuje na jeho pôvodnú ideu, a to ako účasťou viacerých umelcov z rôznych umeleckých disciplín, tak aj podčiarkovaním nutnosti porozumenia slovenskej identite prostredníctvom zakomponovania dialógov vykresľujúcich naše problémy.
Zatiaľ, čo sa Suvenír pokúšal priniesť zákulisie do tvorby jednotlivých médií a zároveň divákovi ponúknuť náhľad do intermediálnej spolupráce (prostredníctvom dialógov, performatívneho predstavenia jednotlivých fáz vzájomnej spolupráce ľudí z rôznych umeleckých disciplín), jeho voľné pokračovanie sa sústreďuje na ekologickú tému.
Predstavenie čerpá námety zo slovenského i európskeho barokového umenia (maľba, piesne, poézia), aby sa idea hľadania pozemského raja, teda metaforického úniku, premenila na pokus o zlepšenie nášho životného prostredia.
Autorka poézie a prebásnenia textov, Zuzana Husárová, o predstavení hovorí:
„Aj nás trápia problémy tejto Zeme, aj nami lomcujú ekologické katastrofy od Tatier cez pralesy až po Mariánsku priekopu. Znova sme sa stretli, aby sme sa vyjadrili: slovami, tancom, hudbou, vizuálom, architektúrou, poéziou. Tentokrát hľadáme východiská na miestach, o ktorých ľudstvo snilo od nepamäti, na miestach, ktoré mali byť nádejou. Hortus conclusus: keby sa
celý svet premenil na vôňu, nadýchni sa, do seba, v sebe, ku mne, k dnešku a zadrž si to, keby sa celý svet premenil, ostaneme? či odídeme? ak by si tu u mňa mohol žiť, mohol by si, z tej vône, žiť, rozumej, všetko, a nič navyše, už nemôže byť vábivejšia, ľúbeznejšia, žiť z nej navždy, keby som ti dovolila, žiť v nej.¨